A keďže často cestovali do zahraničia, kde mali možnosť vidieť aj prácu ošetrovateľov v nemocniciach a ich vybavenie, rozhodol sa pri jednej takejto pracovnej ceste nadviazať kontakt s družobným mestom, ktoré dodáva nemocničné vybavenie. Od roku 2001 prišli z holandského Hoogeveenu štyri kamióny pre Hospice, martinský detský domov a MFN. Holanďania týmto zariadeniam darovali nábytok, postele, rehabilitačné pomôcky, barly, vozíky a podobne. Odvtedy má výdaj, udržiavanie a evidenciu týchto pomôcok na starosti pán Hanzlík, ktorý je za každého počasia ochotný potrebný materiál doniesť pacientovi až domov na vlastné náklady. Už neraz sociálne pracovníčky z MFN k nemu nasmerovali pacientov. Klientov má aj za hranicami Turca.- v Žiline i na Orave. Počas troch rokov prepožičal potrebné zdravotné pomôcky 89 klientom. Okrem týchto technických záležitostí sa stal aj akýmsi spoločníkom trom pacientom. Hoci je lekár, na ošetrovanie si veľmi netrúfa. Túto oblasť radšej ponecháva odborníkom. Pacientom poskytuje duševnú podporu, pekné slovo, ktoré urobí viac ako liek. Veď, napokon, to je aj poslaním Hospicu - okrem zabezpečenia takých liekov, aby pacient netrpel, treba dbať, aby neostal sám a udržiavala sa kvalita jeho života, ako sa len dá. Svojich klientov navštevuje pán Hanzlík niekedy aj s manželkou. Najčastejšie chodili spolu k žene, ktorá mala rakovinu brušnej dutiny. „Staral sa o ňu manžel, no psychicky to nezvládal. Vždy bol rád, keď sme prišli a pomohli mu. Niekedy sme museli pomáhať viac jemu ako jeho manželke. Ošetrovať najbližšieho je naozaj veľmi ťažké," spomína si Vladimír Hanzlík na ženu, ktorej uľahčil častými návštevami a rozhovormi odchod z tohto sveta. „Zblížil som sa s ňou a ťažko som znášal, keď zomrela.“ Mám už 76 rokov a nevládzem tak, ako by som chcel. Mojimi vzormi sú však ľudia, ktorí dokážu pomáhať aj v deväťdesiatke a ja sa budem snažiť im vyrovnať."

Miroslava Dírerová