Byť kvapkou v mori

Na Slovensku a celom šírom svete žije veľa - preveľa ľudí, ktorí potrebujú niečiu pomoc. Nie finančnú. Stačí im niečí čas, trpezlivosť a láska, aby denno-denne nemysleli na svoju chorobu a koniec. Zároveň tu žije málo - pramálo takých, ktorí sú ochotní urobiť to - profesionálne i neprofesionálne. A oveľa menej je tých, ktorí sa dokážu venovať obetavo a navyše bez akéhokoľvek nároku na odmenu svojim klientom aj mimo pracovného času. No sú len kvapkou v mori.
Pár takých kvapiek v mori je aj V Martine. Preto sa Sociálno-zdravotná komisia Mestského zastupiteľstva v Martine pod vedením jej predsedníčky Kataríny Adamicovej rozhodla poďakovať sa každý rok trom najobetavejším aspoň formou ocenenia Martinský dobrovoľník roka. Minulý rok komisia navrhla oceniť profesionálnu opatrovateľku z Mestského úradu v Martine Silviu Kuchárovú, Martu Kajánkovú a Vladimíra Hanzlíka, dobrovoľníka z občianskeho združenia Hospice.

Silvia Kuchárová (54) patrí medzi 52 opatrovateliek, ktoré sa v službách Mestského úradu v Martine na odbore sociálnej starostlivosti a zdravotníctva starajú o nevládnych, chorých starších ľudí v domácom prostredí, no poskytuje im aj nadštandartné služby. K svojim pacientom prichádza aj po večeroch, cez víkendy a sviatky, kedy starostlivosť o chorého pripadá príbuzným. Do Martina prišla z rodného Lučenca. Pracovala tu v pozemných stavbách, vo vojenskom učilišti a od roku 1988 na mestskom národnom výbore na oddelení sociálnej starostlivosti. Vo februári tomu bude 14 rokov, čo vymenila kancelársku prácu za prácu v teréne a stala sa profesionálnou opatrovateľkou. Jej prvopočiatky siahajú do rodinného kruhu. Starala sa o nevládnych rodičov i starú mamu. Odvtedy jej do počtu pribudli ako profesionálke ďalší šestnásti klienti. Denne sa stará, tak ako každá z jej kolegýň, o päť pacientov. Najdlhšie sa jej práca viaže k pánovi, ktorému robila spoločnosť desať rokov. Bol bezdetný, najbližšia rodina - sestra, tiež chorá a nevládna, bývala v Ružomberku, a tak sa mu venovala päť rokov aj nad rámec svojej pracovnej doby. Vyvinul sa medzi nimi mimoriadne silný vzťah. Nie „pracovný", ale taký, aký býva medzi dcérou a otcom. „Dôveroval mi až tak, že mi zveril svoje peniaze, aby som mu za ne vystrojila pohreb. . Ostatok som odovzdala jeho rodine," povedala Silvia Kuchárová na začiatok nášho rozhovoru. Navzájom poznali svoje životné osudy, starosti i radosti. Pani Kuchárová mu chodila upratovať, nakupovať, umývať ho, kŕmiť a popritom sa s ním rozprávala. A keď vo vysokom veku už ohluchol, aspoň ho pohladila po pleci, aby vedel, že je s ním. V posledných rokoch života sa mu zhoršil stav. Dva týždne bol v nemocnici, potom mesiac v doliečovacom ústave v Dolnom Kubíne. „Chodila som ho tam navštevovať. Personál bol z toho prekvapený, no on sa z toho veľmi tešil. Pamätám si na deň pred jeho smrťou. Povedala som mu, že prídem znova zajtra o pol tretej. Musel si to veľmi dobre zapamätať, lebo som vtedy päť minút meškala. Keď som prišla, pohladila som ho a povedala, že som už tu a vtedy v mojom náručí poslednýkrát vydýchol. Čakal iba na mňa."Málokto si na prácu s takýmito ľuďmi trúfa. Vyžaduje si nesmiernu obetu, vytrvalosť. Ide predsa o pomoc ľuďom, ktorí sú nevládni, nevyliečiteľne chorí. Správajú sa detsky, nepredvídateľne, niekedy nepríjemne. Vlastní príbuzní od nich radšej bočia a nechávajú zodpovednosť a starosť na iných. Sociálni pracovníci na seba berú kúsok z ich bolesti a zároveň im dávajú kúsok nádeje, lásky, opatery. Musia byť vytrvalí, nepodľahnúť depresiám, ktoré sršia z ich pacientov. Musia byť tiež silní, aby boli silní aj oni. „Nie vždy viem zakrývať vlastné trápenie. Ale musím, nesmiem im prihadzovať na plecia aj moju bolesť. (pokračovanie strana 2.)