Mojou prácou je dodávať im nádej, radosť," hovorí pani Silvia, ktorá priznáva, že jej práca zasahuje aj do súkromia. „Je to naozaj smutné zamestnanie. Nikdy neviete, ako vás pacient privíta, čo sa mu stane." Pani Kuchárovú práca s ľuďmi naplňuje. A prispieva k tomu i to, že zatiaľ sa dostala iba k bezkonfliktovým pacientom, s ktorými akoby vytvorila novú rodinu. „Som na nich citovo naviazaná. Tak ako oni na mňa. Večer si líham a ráno vstávam s myšlienkou na nich," hovorí. Nemá srdce nechávať ich osamote a venuje sa im aj vtedy, keď nemusí. Ak ochorie a nemôže sa svojim pacientom venovať, telefonujú jej. Väčšinou sa sťažujú na jej zástupcu, ktorý sa o nich nevie starať tak, ako ona a prosia ju, aby prišla. Z jej neprítomnosti sú jednoducho chorí.

Za prácu nad rámec svojich povinností dostala ocenenie Dobrovoľník roka aj Marta Kajánková (55). Nešlo však o opatrovanie. Marta Kajánková je vyštudovaná ekonomická inžinierka a počas pôsobenia na odbore sociálnych vecí na vtedajšom Okresnom úrade v Martine chodila na rôzne prednášky a stretnutia pre okolité obce, jednotu dôchodcov alebo kluby zdravotne postihnutých občanov. Poskytovala odborné a právne rady. Samozrejme, bez finančnej odmeny a mimo pracovného času. Aj v kancelárii ostávala dlhšie, aby mohla pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Oveľa humánnejšie a väčšie činy konala, keď vo voľnom čase osobne navštevovala problémové rodiny a pomáhala im, ako vedela. Tentoraz nielen po právnej stránke. Vypočula ich, rozprávala sa s nimi. A keď už nezvládla pohľad na zanedbávané deti, o ktoré sa otec nevládal starať, neraz otvorila peňaženku, aby sa mali za čo najesť... Inokedy im darovala periny, oblečenie. Pomáhala im tak s vybavením domácnosti. Život pani Kajánkovej je plný obety, pomoci a lásky. Pred osemnástimi rokmi spojila svoj život s mužom - vdovcom, ktorému ostali tri malé deti (5, 7,13). Vychovala ich ako vlastné a dnes za nimi cestuje do Ameriky, Anglicka a Hlohovca, kde sa rozpŕchli. Najbližšie cestuje na pol roka do Ameriky za poldruharočným vnúčaťom, ktoré začína rozprávať. Treba ho predsa naučiť aj po slovensky... „Myslím si, že som sa snažila urobiť všetko a aj som to urobila," zhodnotila pani Kajánková. Po návrate domov však rozmýšľa pomáhať aj naďalej - svoj čas na dôchodku chce tráviť dobrovoľníckou prácou ako spoločníčka osamelých ľudí tak, ako to robí pani Kuchárová.
Marta Kajánková bola touto cenou zaskočená. Je presvedčená, že neurobila viac ako iní. Na svojom mieste by si vedela predstaviť mnoho iných a ocenenie chcela, dokonca, odmietnuť. Preto časť finančnej čiastky, ktorú dostala, venovala (nie po prvýkrát a nielen im) občianskemu združeniu Martinské Venuše, ktoré združuje onkologické pacientky. Ony ich vraj potrebujú viac ako ona...

Trošku inak prispel pomocou ľuďom muž, ktorému známi hovoria Andel. A k tomuto prívlastku pribudol za rok 2004 aj titul Martinský dobrovoľník roka. Vladimír Hanzlík (76), pôvodne Sereďan, pôsobil v Martine dlhé roky ako veterinár. I keď sníval o umeleckej profesii. Tú si nahrádzal v Martinskom spevokole, kde spieval. Taktiež organizoval rôzne kultúrne podujatia, koncerty, výstavy. Je známy aj ako ochranca prírody. A od roku 2004 mu tiež pribudol titul Martinský dobrovoľník za vybavenie zásielky moderných zdravotných pomôcok z Holandska, ktoré požičiava tým, ktorí ich potrebujú. K myšlienke pomáhať nevyliečiteľne chorým prišiel vďaka manželke, ktorá pracuje ako vysokoškolská učiteľka ošetrovateľstva a je dobrovoľníckou v občianskom združení Hospice, kde vstúpil neskôr i on. „Najprv som jej nosil na zahraničné konferencie kufrík, robil jej šoféra," zmieňuje sa o svojich začiatkoch pán Hanzlík, ktorý sa na prednáškach mnohému naučil. (pokračovanie strana 3.)